Mám
polovičnú bulímiu – žeriem, ale nezvraciam.
Vždy, keď niekde
čítam túto vtipnú poznámku – mám chuť sa ozvať. Tretia porucha príjmu potravy
totiž spĺňa túto definíciu. Porucha sa volá záchvatovité prejedanie a moje
skúsenosti s ním sú viac ako
dôverné.
Poruchu som si
„spôsobila“ v 16tich, keď som opäť raz zažívala frustrácie, šikanu,
nepochopenie a osamelosť v prostredí svojich rovesníkov a aj
svojej rodiny.
Vtedy som si
všimla, že keď prídem zo školy a do mŕtva sa prežeriem.....uspí ma to.
Zobudím sa síce na šialenú bolesť žalúdka – ako keď máte v bruchu obrovské
kamene, ale psychická bolesť je preč. Obrovská dávka jedla - naozaj ako pri bulímii okrem iného spôsobená veľkým emočným hladom - v žalúdku spôsobí, že krv sa presunie z mozgu v snahe pomôcť žalúdku a vy zaspíte. Toto som sa v 16tich naučila
a nasledujúcich 15 rokov som sa príležitostne „opíjala jedlom“.
Rozhodne som
vtedy nemala kontrolu nad jedlom, ale jedlo ovládalo mňa. Prišla náročná
situácia, v čase silnejšej odolnosti niekoľko situácii a ja som skončila
na gauči, prepchatá, s bruchom ako balón a takmer neschopná normálne
fungovať.
A ako ma
jedlo ovládalo? Proste som ako námesačná chodila a jedla.....neovládala
som sa, nebránila sa....poslušne som šla a prepchala sa do prasknutia.
Potom....bolo to
vlani, sa v náročnej situácii pridružili k týmto stavom aj začiatky
depresií a ja som sa rozhodla, že vyhľadám pomoc. Keďže som opakovane
nemohla schudnúť a tieto moje „žravé“ stavy mi to kazili....po vzhliadnutí
jedného dielu Jste to co jíte, som si pospájala viac dôvodov, pre ktoré ísť, a dohodla si prvú konzultáciu s psychologičkou.
Okrem iného sa
venuje moja psychologička deťom a tiež akejsi náprave životného štýlu. Našla
som teda ideálnu pomoc. Okrem toho je to krásna ženská, takže tak trochu vzor. Prvé
sedenie som celé preplakala. Dostali sme sa v mojich traumách
a zážitkoch do obdobia veľmi ranného detstva. Od dvoch rokov som si
niektoré zážitky pamätala. Z toho obdobia teda šlo vždy skôr o tie
traumatické záležitosti.
Dostali sme sa
k tomu, že moje emocionálne návyky sú totálne sebazničujúce – absolútne som
nevedela prijať zlé – vždy som si myslela, že sa dá potlačiť. Nedokázala som dať
najavo zlosť, sklamanie, mať opačný názor – už ako malému dieťaťu mi bolo
vysvetlené, že na to nemám právo. A bola som obrovská – čo som vlastne aj
teraz....fyzicky veľká – ale vtedy som bola obrovská skrinka plná potláčaných
pocitov.
15 mesiacov som
sa učila správnym reakciám, myšlienkovým pochodom....za tú dobu som pribrala 15
kíl...čo už bolo k pôvodným vyše sto fakt veľa. Ale...prvý krát
v živote som nemala z jedla stres a užívala si ho.
Nie...tento
príbeh nemá kúzelný happy end, táto časť ešte len príde. Ale....psychiku už mám
skutočne pevnú a verím si.
Nechcem tu
opisovať tie moria sĺz, ktoré som vyplakala a bolesť srdca, ktorá ma po
sedeniach mučila. Naozaj som nenávidela a hnevala sa na svojich rodičov,
ale......muselo to byť. Muselo to von.
A dnes viem
nasledovné: Musíme sa naučiť prijať aj to zlé aj zložité životné obdobie, aj
choroby, aj zradu, aj nespravodlivosť......patria k životu. Je normálne
hnevať sa, kričať, byť zmätená....a vysporiadať sa s tým. Nikto nemá
právo čakať od nás a ani od seba
dokonalosť – to proste nejde.
Každý človek
získal s výchovou v detstve dobré aj zlé. Mne moje myšlienkové návyky
skoro zničili manželstvo a určite mi žiaľ zničili na významnú časť života
moje telo.
Na začiatku stálo
16ročné dievča ktoré vážilo 70 kíl pri 171 cm a chcelo aspoň 65.
A hlavne chcelo pokoj od večne vyrývajúceho otca a sledujúcej mamy.
A dnes tu stojí 32 ročná ženská s váhou 120 kíl, ktorá je žiaľ so
sebou spokojnejšia ako to 16 ročné dievča.
Moje schudnutie
ešte len začne. Stravu a pohyb som ovládala.......ale kazila mi ju
psychická nepohoda. Dnes viem a som ochotná sa za to pohádať – a aj
vy šikovné žienky na tejto stránke ma o tom presviedčate každý deň. Byť fit a byť v pohode – je
v prvom rade o „uprataní v hlave“ , potom je šanca že zafunguje
strava a pohyb!!!
