A máme tu další životní příběh z rubriky Křižovatky života. Zuzka se Vám chce svěřit se svým životním údělem a já věřím, že tento příběh přečtete jedním dechem jako já... 

Bol 1.Máj,lásky čas, hrdličkin ku láske zval hlas, no pre mojich rodičov znel kvílivý hutok sanitiek v radostnom očakávaní MŇA. Vtedy ešte netušili, aké to bude so mnou ťažké a ako sa ich doterajší život zmení. Pre otca „bossa“ celej ulice, obdivovaného a mladého sa nezmenilo takmer nič, po práci s kamošmi zašiel na jedno,niekedy dve. Ja som chodila do jasiel a skôlky a moja mama ťahala dve práce, abysme mali vždy všetko a nezaostávala som za rovesníkmi. Takto sme to dotiahli až na základnú školu a z otcového jedného sa stalo aj 7 plus par poldeci... Po škole som sa vrátila domov a s obavami čakala, kedy sa otec vráti z práce a v akom stave... Keď som počula, že ťažko trafí klúč do dierky, tak som zaliezla do izbičky a bola potichúčku, lebo otec musel spať. Mamka sa vrátila z práce až oko polnoci a dovtedy som nevyšla z izby a len sa učila. Jedinou útechou v čakaní na mamu boli čokoládky, aby mi ten čas bol príjemnejši... Samozrejme bez pohybu a s čokoládou som ako dospievajúca teenagerka postupne vyrástla na nie príliš „hviezdu triedy“. Závidela som spolužiačkam ich štíhle nohy (tie ale nesedeli celý deň doma pri spiacom otcovi). Našla som si predstavu ako by som chcela vyzerať v časopisoch a sestrinými šminkami sa nalíčila a hrala sa na modelku... Ale niečo mi tam chýbalo... to TELO!! Vtedy sa to asi zlomilo a ja som začala chudnúť, najprv si to nikto nevšimol, ale postupne sa začali po mne pozerať aj chlapci a moje sebavedomie stúplo... Tak nebol dôvod nepokračovať... Mamka bola často v práci, takže si nevšimla, že pod voľným oblečením, ktore som aj tak nosila celý život sú už len kosti... Po spoločnej letnej dovolenke som to už neskryla a mama ma s plačom odniesla k lekárke na liečbu ppp... Problem bol už vážny a ja som mala len 16... Po ambulantnej liečbe a kontrolách a nejakom príjme potravy som samozrejme začala priberať , čo sa mi nepáčilo, vidinu v zrkadle som už nevidela triezvymi očami, zašlo to tak daleko ,že som jedlo schovávala, neskôr už aj obsah žalúdka spláchla do záchoda, takto to pokračovalo xy rokov... Ked som mala 18, otec zomrel, bolo mi ho lúto, lebo tak ako on si zvyšoval sebavedomie alkoholom, aj ja som si našla svoju závislosť. Jedlo bolo problém, ale milovala som ho. Tak som to riešila po svojom a po škole alebo cez volno som nakúpila plné igelitky potravín, všetko do seba nahádzala a opäť - toaleta... Samozrejme začali aj problemy, padanie vlasov, triašky, cievne problémy, operácia obličky... nič ma nezastavilo... závislosť bola silnejšia... ani matka čo po večeroch plakala, že skončim ako otec a či sa vôbec dožijem jeho veku 42. Prešla som mnohými láskami a vždy sa mi to podarilo uhrať aj keď časom došli na to, ze nieco nie je ok... Stále išlo o mňa a moje sebavedomie, ktoré je diteraz nulové, i ked sa na mňa pozrie polka ulice... Snažim sa svoj problém riešiť, aj kvôli priateľovi, ktorému som v romantickej nálade pri vínku povedala celú pravdu, cviči, vyzná sa vo vyžive a videl že trčiace rebrá nie su sexy... tak trochu mi otvoril oči aj on, začal ma brávať cvičiť a teraz, ked som v snahe niečo dokázať a už sa v jedle len nerýpaťsa, snaži so mnou variť, študuje zloženie potravín a vie a že to bude ťažký boj, lebo moj metabolizmus je ako práve narodené dieťa... Budeme sa snažiť malými krôčkami posúnúť vždy o detský krok daľej. Preto sme obaja v tejto skupine, lebo aj ja tak ako moja mama mám dve práce a dokončujem školu, ktorú som samozrejme v období ked sa mi zdalo, že som na školu až príliš tučná a neschopná ísť tam a počúvať od spolužiakov jeeej pribrala si, lepšie vyzeráš... nedokončila... LEBO ich lepšie vyzeráš bolo pre mňa - ty hora tuku... Dúfam a verím, že po 13tich rokoch s PPP sa mi podarí vstať a začať úúúplne od nuly, od prvých krokov... Mám váhu akú chcem, ale problém v hlave v strachu, že sa nikdy nezmierim s tým, že by som mohla pribrať. Mám oporu v priateľovi aj v rodine, preto sa nevzdávam a nazývam sa, čo sa tohto týka-JA OPTIMISTA. :). A som typ, čo potrebuje pravidlá, preto vidím cestu v pravidelnosti a v tom, že na to idem správne... že jedlo čo zjem je liek pre telo a v prvom rade psychiku a hlavu.. Nemôžem sa vzdať a svoju závislosť nechat vyhrať , tak ako to urobil môj otec... JÁ musím byť silnejšia!